Spoločnosť má tendenciu ľuďom, ktorí sú iní, dávať označenie „chorí“. Chorí ľudia nemôžu pracovať, sú oslobodení od bežných povinností života a sú odsunutí na okraj spoločnosti. Pokiaľ nás spoločnosť bude považovať za chorých, nájdeme len málo pochopenia pre to, prečo sa neuspokojíme so sanitkou, ale chceme použiť verejnú dopravu.

Rozhodla som sa ísť študovať do Bratislavy, ďaleko od domova a po mnohých rokoch práve preto, že začala fungovať osobná asistencia a na školách sa pomaličky začali vytvárať podmienky na to, aby sme tam mohli študovať aj my. Jednoducho som jedného dňa usúdila, že už sa to dá. A naozaj som mala šťastie, či už na ubytovanie, alebo na asistentov, a vôbec neľutujem, že som sa tak rozhodla. Myslím si, že mi to dáva veľa nielen teraz, ale ešte veľa dá aj v budúcnosti...

Môžeš samostatne robiť veci, ktoré chceš a kedy chceš. Nehovorím, že chcem bežať maratón, ale chcem ísť von, len tak, keď mám chuť.

...nebyť závislá na rodičoch. Žiť život, aký chcem, manažovať si ho vo vlastnej réžii a s pomocou osobných asistentov.

Musela som si nanovo uvedomiť, čo je základom vzťahu s deťmi. Prijať, že môžem byť mamou, hoci im už nikdy nenatriem chlieb a sú odkázané na opateru iných rúk. Uvedomila som si, že mamou som preto, že sa s nimi rozprávam a vychovávam ich. Zaujímavé bolo to, že deti tie delegované činnosti, ktoré vykonávali asistentky, prijímali úplne prirodzene, akoby som ich robila ja. Autorita mi zostala napriek tomu, že som sa nemohla hýbať.

Cítim sa byť zaradená medzi bežných ľudí na ulici, cestujem MHD, chodím do divadla, na kúpalisko, spievať do zboru, chystám kuchársku knihu, teším sa zo života. Psychicky som sa naštartovala a už sa tak veľmi nebojím budúcnosti.

Asistenta netreba brať ako osobu, ktorá naruší moje súkromie, ale ako obrovského pomocníka, vďaka ktorému dokážem fungovať aj mimo rodiny. Toto zistenie mi dodalo odvahu prihlásiť sa na vysokú školu.

Asistovať neznamená ponúkať alebo dokonca pretláčať svoje vlastné riešenie činností, s ktorými pomáham užívateľovi.

Asistencia je vzťah medzi užívateľom a asistentom. Ak tento vzťah nefunguje, nemôže fungovať ani asistencia. Asistent to nerobí len pre všeobecné dobro, ale preto, že má daného človeka rád.

Keby nebolo asistencie, bola by som nútená ísť do ústavu, a to si vôbec neviem predstaviť. Ako dieťa som síce ústavný život čiastočne zažila, no tam sa už nikdy nechcem vrátiť. Osobná asistencia totálne zmenila kvalitu môjho života, umožnila mi žiť vlastný život.

Čo vlastne robím, keď asistujem? Vysávam, hľadám susedskú dušu ochotnú dopiecť koláč z pokazenej rúry, balím darčeky, pomáham pri vstávaní a toalete, čakám, kým ma pes pustí pustiť práčku. Tiež improvizujem/e. Šoférovať vozík po slovenských uliciach alebo postupovať úrovňami ľubovoľnej inštitúcie sú často zážitky s neistým výsledkom. Pri tom všetkom často vznikajú komické situácie, takže sa aj veľa smejem/e.