Ľudia so zdravotným postihnutím, ktorí dlhodobo prijímajú pomoc len od rodinných príslušníkov, sú zvyknutí na ustálený systém starostlivosti. Spravidla sa zabezpečuje podľa dohodnutých a overených postupov, pri ktorých zúčastnení vedia, čo, ako a kedy treba vykonať. Prijímatelia pomoci nemusia dávať presné inštrukcie, často si vystačia len s neverbálnymi náznakmi.

Rozhodnutie začať s osobnou asistenciou znamená, že z pasívneho príjemcu pomoci sa stáva jej aktívny organizátor.

Rozhodnutie začať s osobnou asistenciou výrazne mení zaužívaný pohľad na pýtanie si a organizovanie pomoci. Užívateľ sa v prvom rade musí naučiť o pomoc požiadať ľudí, ktorí nie sú jeho rodinnými príslušníkmi. Mal by preto vedieť presne pomenovať, čo potrebuje a ako treba činnosť vykonať. Musí zrozumiteľne vysvetliť, akým spôsobom sa manipuluje s jeho telom a ako sa narába s kompenzačnými pomôckami, ktoré používa.

Ďalšia zmena súvisí s riadením pomoci. Užívateľ osobnej asistencie sa stáva de facto „zamestnávateľom“, čo znamená, že organizuje služby asistentom, vypláca im finančnú odmenu a vedie administratívu spojenú s asistenciou.

Užívateľ si sám hľadá aj osobných asistentov. Je dôležité, aby vedel, čo od nich očakáva, aké vlastnosti uprednostňuje a ktoré sú neprijateľné, mal by si stanoviť hranice, ktoré odmieta prekročiť.

Osobná asistencia nesmie nijakým spôsobom zasahovať do integrity človeka so zdravotným postihnutím. Jej užívatelia musia mať vplyv na rozhodnutia vo svojom živote a osobní asistenti nemajú právo im do nich zasahovať.

Rozhodnutie začať s osobnou asistenciou teda znamená, že z pasívneho príjemcu pomoci sa stáva jej aktívny organizátor. Tento proces nie je jednoduchý, práve naopak, mnohí potenciálni užívatelia asistencie majú s prijatím prvotných zmien ťažkosti.

Osobná asistencia však nesmie nijakým spôsobom zasahovať do integrity človeka so zdravotným postihnutím. Jej užívatelia musia mať vplyv na rozhodnutia vo svojom živote a osobní asistenti nemajú právo im do nich zasahovať. V duchu dodržiavania zásad filozofie nezávislého života je dôležité, aby užívatelia boli osobne zainteresovaní do všetkých rozhodnutí, ktoré sa ich týkajú. Musia sami rozhodovať, kto im vykonáva osobnú asistenciu, či budú žiť v rodine alebo nie, ako sa vzdelávajú, či sa zamestnajú, ako narábajú so svojimi financiami, riešia problémy, trávia voľný čas.

Správanie voči asistentom

Vzťah medzi užívateľom a osobným asistentom je rovnocenný, ani jeden z nich nesmie vystupovať z pozície nadradenosti. Tým, že užívateľ osobného asistenta za odvedené činnosti finančne odmeňuje, nie je medzi ním a asistentom závislosť, asistent mu nerobí službu ani láskavosť, ale odvádza riadne zaplatenú prácu.

Správanie sa užívateľa k osobnému asistentovi má určité pravidlá. Základom je slušná a vecná komunikácia o svojich potrebách a požiadavkách, a to nielen vo dvojici, ale aj v spoločnosti viacerých ľudí. Ak asistent správne nepochopí, čo má spraviť, prípadne nejakú činnosť neurobí podľa užívateľových predstáv, je dôležité reagovať s rozvahou. Prípadné závažnejšie konflikty by sa nemali riešiť pred inými osobami, treba ich ponechať na situáciu medzi štyrmi očami.