streda, 04 september 2019 19:02

Zorka Lednárová: Aj krehkosť je cenná (1. časť)

Napísal(a)

Sochárka Zorka Lednárová je angažovaná umelkyňa, ktorá vo svojej tvorbe upozorňuje na spoločensko - politické problémy. Žije a pôsobí v Berlíne, s jej dielami sa môžeme stretnúť aj na Slovensku. V uplynulej letnej sezóne sa v Bratislave uskutočnili dve jej výstavy. Počas komentovanej prehliadky v Kunsthalle zaskočila jedného návštevníka svojimi priamymi odpoveďami na otázky. Povedal jej, že u nás nemôže isté veci hovoriť nahlas, lebo bude mať problémy. Výtvarníčka si, naopak, myslí, že by sme sa to mali naučiť. Otvorenosť je pre ňu prirodzená, a nezáleží na tom, či rozpráva o práci, o svojej diagnóze alebo náročných životných situáciách. Veľmi si vážime, že napriek únave a fyzickým ťažkostiam nám poskytla rozhovor. Rozdelili sme ho do dvoch častí, témou prvej je umelecká tvorba.

Archív Zorky Lednárovej

V Galérii NOVA ste vystavovali porcelánové tabule s vyobrazením EKG záznamu vášho srdca v momentoch vašej klinickej smrti. Aké reakcie ste mali na dielo?

Ľuďom sa to veľmi páčilo, boli tým vyslovene fascinovaní. Čo je naozaj dobré, lebo rozhodnutie pre tento projekt vo mne dozrievalo veľmi dlho. Išla som s kožou na trh, priznala som istú zraniteľnosť. Ja totiž nerada hovorím o svojich zdravotných problémoch. Chcem byť rovnaká ako ostatní, nechcem byť iná a hlavne nechcem, aby ma niekto ľutoval. Nemám problém vyrovnať sa so svojím stavom. Sú veci, ktoré nezmením, jednoducho je to tak. Bodka. Buď sa problém dá vyriešiť, tak ho riešim, alebo nie, a vtedy idem ďalej.

Touto prácou som sa rozhodla ukázať krehkosť bytia. Žime naplno, vychutnávajme si každý moment, pretože človek nevie, kedy sa život skončí. Ja som tiež nepredpokladala, že sa mi stane niečo také, preto som si uvedomila, aké dôležité je žiť naplno. Moment, v ktorom som vlastne zomrela, ma veľmi posilnil.

Priblížite nám vznik tohto projektu?

Porcelánové tabule, na ktorých je zobrazené moje srdce, som najprv odliala zo sadrovej formy, kde sa nachádzal negatív, a potom som ich prvýkrát vypálila. Boli veľmi krehké. Neskôr som ich naskladala do kartónu a nechala v sochárskom ateliéri, kde som pracovala, čo bola veľká hala, do ktorej chodilo veľa ľudí. Vedome som ich chcela nechať rozbiť, lebo ja sama by som nemala srdce urobiť to.

Po štyroch mesiacoch mi volal kamarát: “Zorka, našiel som škatuľu s tvojimi reliéfmi pri kontajneri.” To som až zamrela, či z toho vôbec niečo bude. Jedna tretina bola rozdrvená úplne na padrť, s tým sa nedalo robiť nič. Dve tretiny však boli perfektne porozbíjané. Potom nastala sizyfovská práca poskladať jednotlivé časti, puzzle, dokopy. Bolo to pre mňa symbolické. Od svojich šestnástich rokov mám množstvo závažných zdravotných problémov. Vždy som sa rozbila a potom som sa musela pozbierať. V tomto duchu je táto práca mojou absolútnou sebareflexiou.

“Moment, v ktorom som vlastne zomrela, ma veľmi posilnil.”

Ako ste postupovali ďalej?

Potom som tabule vypálila druhýkrát, vtedy už boli pevné. Ďalej som polámané kúsky spájala živicou a pospájané zlomy som pozlacovala. Je to japonská technika Kintsugi, pomocou ktorej sa spájali veľmi vzácne zlomené kúsky porcelánu. Tak vtedy ukazovali, že daný objekt je vzácny a zároveň sa tým zvýšila jeho cena. Týmto som chcela symbolicky povedať, že keď je niekto zlomený, keď nie je dokonalý, neznamená to, že je menej cenný. Nezáleží na tom, kto ako vyzerá, alebo aký je, či je niekto na vozíku, alebo má iné zdravotné postihnutie, v prvom rade ide o človeka.

Menovali ste odlievanie porcelánu a vypaľovanie, čo sú fyzicky náročné aktivity. Ako ste ich robili?

Túto výstavu som začala robiť v roku 2014. Vtedy som si ešte sama odliala sadrové dosky a gravírovala. Jediné, čo som už nedokázala, bolo nosiť ťažké vedro s porcelánovou masou. Vtedy pricestoval môj bývalý manžel z Ruska, ktorý je tiež umelec, a pomohol mi. Na Facebooku som si z neho neskôr uťahovala: “Ďakujem Romanovi Minaevovi za asistenciu.”

Keď sa tabule prvýkrát vypálili, brúskou som obrusovala hrany a šmirgľovala zadné časti. Potom som dostala mozgovú porážku. Bola som ochrnutá na ľavú stranu, musela som sa učiť čítať, písať, rozprávať. Čistá katastrofa. Istý čas som vôbec nemohla tvoriť. Trvalo mi vyše roka, kým som bola schopná zdvihnúť ľavú ruku.

Minulý rok mi učarovala bratislavská Galéria NOVA, tak som sa rozhodla dokončiť tento projekt pre túto galériu. S odstupom roku som na tom začala znova pracovať, no už som nedokázala držať v ruke brúsku. Šmirgľovala som a po troch minútach som bola veľmi vyčerpaná. Psychicky som sa z toho zrútila. Keď som chcela vykonávať rovnakú činnosť ako v minulosti a zistila som, že mi to vôbec nejde, bola to pre mňa konfrontácia s tým, s čím som sa vôbec konfrontovať nechcela. Tak som si poplakala a išlo sa ďalej.

Išli ste ďalej a dielo ste dokončili.

Pokračovala som v auguste 2018, trvalo mi to teda rok. Viem, že keby som bola zdravá, mám to za dva mesiace hotové. Tie veci neskutočne dlho trvajú a stoja ma veľa energie. Môj problém je, že necítim hranicu, kedy už stačí, prekračujem ju a úplne ma to láme. Ako keď je človek pred totálnym zrútením: vo mne sa všetko zatvorí a ja pochopím, že už nevládzem nič. Lebo ja som telom aj dušou umelkyňa, a tvorba je to, čo ma má napĺňať.

Tým, že som pri tejto práci veľa manuálne robila a namáhala si sval pravej ruky, takpovediac som si ho zničila a ruka je odvtedy oveľa slabšia. Uvedomila som si, že musím k svojmu telu začať pristupovať inak. Vždy som bola neskutočný “control-freak”, myslela som si, že všetko si viem najlepšie urobiť sama. Teraz si musím priznať, že nevládzem a zmeniť prístup.

"Cítim, vnímam, mám rovnaké potreby ako ostatní, len moje telo je iné a pri určitých úkonoch potrebuje pomoc."

Vo vašej tvorbe sa venujete aj téme hraníc. Aké sú vaše skúsenosti s bariérami, a nielen fyzickými?

Keď som sa dostala na vozík, uvedomila som si, že ľudia sa na mňa vôbec nepozerali, vyslovene odvracali zrak. Väčšina mojich priateľov zrazu zmizla, pretože nevedeli, ako majú so mnou zaobchádzať. Mali strach z dotyku, z blízkosti. Pritom som bola stále rovnaký človek, vôbec som sa nezmenila. Zaujímavé je, že ľudia, ktorí ma spoznali už na vozíku, ma berú takú, aká som.

Cítim, vnímam, mám rovnaké potreby ako ostatní, len moje telo je iné a pri určitých úkonoch potrebuje pomoc. Keď idem na vozíku, pozerám sa ľuďom do očí a vidím, aké im je to nepríjemné. Nikdy som neobľubovala topánky s opätkami, ale teraz ich nosím veľmi rada. Je to provokatívne, pretože ľudia majú predstavu, že človek na vozíku je neviditeľný, šedý a ideálne by mal byť niekde v kúte, aby ho nikto nevidel.

Akým problémom podľa vás čelia ľudia so svalovou dystrofiou a inými nervovosvalovými ochoreniami?

Teraz som si uvedomila, že osobne nepoznám nikoho so svalovou dystrofiou. Vedome som sa stretávaniu sa s takýmito ľuďmi bránila. Ani počas rôznych nemocničných pobytov som ľudí s dystrofiou nestretávala, väčšinou to boli pacienti po mozgových príhodách.

Najväčší problém pre mňa osobne je, že za všetko musím veľmi dlho bojovať. Vybaviť si elektrický vozík v Nemecku mi trvalo päť rokov. Posudkárka bola u mňa sedemkrát. Keď prišla tá istá žena tretí raz, hovorila som jej, že potrebujem “rýchly” vozík, pretože čo spravím, ak mi na ulici utečie trojročný syn? A oni mi povedali, že starať sa o dieťa, byť mobilný kvôli rodine, to nie je zdravotná, ale sociálna kompetencia, preto nevidia dôvod dať mi elektrický vozík. Vysvetľovala som im, že už nemám silu ovládať mechanický vozík. Potrebovala som ten vozík aj preto, že keď dlho sedím, mám bolesti. Vtedy musím ísť domov, ľahnúť si, vystrieť sa. Potrebujem opierku na hlavu, lebo mám kŕče. Päť rokov som sa s nimi hádala.

Archív Zorky Lednárovej

Ako sa vám v Nemecku pracuje ako umelkyni? Aké tam máte podmienky na tvorbu?

Také, aké si vytvorím. Na Slovensku je viac možností získania grantov. Čo sa týka množstva možností, Berlín má zhruba dve tretiny z toho, čo máme na Slovensku, lenže na trojnásobne vyšší počet umelcov. Šanca dostať sa tam k financiám je minimálna. Pokiaľ sa človek nedostane do správnych štruktúr, nemá vôbec šancu.

Keď som na tom bola zdravotne lepšie, postgraduálne som študovala, venovala sa kurátorstvu a kultúrnej politike. Špecializovala som sa na muzeológiu a umenie vo verejnom priestore. Naplno sa venovať kurátorstvu znamená zháňať peniaze, riešiť organizačné záležitosti. Bolo to veľmi namáhavé a stále som mala pocit, že mi niečo chýba. No a v jednom momente, asi po piatich rokoch, som pochopila, že som dušou naozaj umelkyňa. Takmer nikdy som nerobila umenie na zákazku, pretože sa mi stalo, že objednávateľ tlačil umelca do pozícií, pod ktoré by som sa nepodpísala. Pre mňa je to istým spôsobom zapredanie duše.

Dnes sa orientujem skôr na medzinárodné projekty, pretože považujem za dôležité spájať ľudí a posúvať veci ďalej. Zaujímajú ma reflexie z viacerých strán, rôzne mentality zúčastnených umelcov a podobne.

“Pozriem sa na dielo: páči sa mi, nepáči sa mi? Zanechalo vo mne nejaký dojem? Ide o emóciu a posolstvo. Netreba na to vzdelanie.”

Mnohí ľudia tvrdia, že výtvarné umenie nie je pre nich, pretože je zložité a uzavreté do seba. Ako na to reagujete?

Keď mi niekto povie, že nerozumie výtvarnému umeniu, odpoviem, že na tom nie je čo rozumieť. Pozriem sa na dielo: páči sa mi, nepáči sa mi? Zanechalo vo mne nejaký dojem? Evokuje niečo? Človek pri tom niečo pocíti, niečo mu napadne, alebo si na niečo spomenie. Ide o emóciu a posolstvo. Netreba na to ani vzdelanie. Umenie okrášľuje život. Sochu som išla študovať preto, lebo som chcela robiť umenie vo verejnom priestore, pre ľudí, ktorí nechodia do galérií.

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí kvôli bariéram nemajú prístup k umeniu?

Hovoriť o tom, upozorňovať na bariéry. Vďaka tomu, že som nedávno vystavovala v bratislavskej galérii Kunsthalle, do časti LAB sa už dá vojsť na vozíku, pretože tam vyrobili rampu.

Takto sa dá dostať aj do Slovenskej národnej galérie. Hoci som galériu kritizovala, že toaleta pre ľudí na vozíkoch je na vrchnom poschodí a je zamknutá. Keď som tam bola na oslave výročia založenia galérie, všetci ľudia išli výťahom, hoci mohli ísť aj po schodoch, takže som čakala dvadsať minút, kým som sa dostala do výťahu. Pred toaletou som zistila, že na vozíku nevojdem dnu. Potom som sa pýtala na bezbariérové WC, ktoré bolo o poschodie vyššie. Dvadsať minút mi trvalo, kým som sa tam dostala, aby som zistila, že dvere sú zamknuté a nikto nevie, kde sú kľúče.

Dôležité je, aby sa pri stavaní nových budov zohľadňovala bezbariérovosť. Napríklad, aby dvere neboli “sedemdesiatky”, ale “osemdesiatky”, a najlepšie “deväťdesiatky”. To sú drobnosti, ktoré mnohým uľahčia život.

P. S. Na záver som bola zvedavá na kolegyne a kolegov z výtvarnej sféry, tvorbu ktorých by Zorka Lednárová odporučila. Mien zo svetovej aj domácej scény by bolo veľa, škoda niekoho opomenúť, takže nakoniec som si zapísala Slovenskú národnú galériu na Zvolenskom zámku s úžasnou zbierkou gotických malieb, ktorá je podľa výtvarníčky jednou z najkrajších expozícií, aké u nás máme. Ďakujem za tip a inšpiratívny rozhovor.

OSOBNÁ ASISTENCIA
UŽÍVATEĽ
ASISTENT
ASISTENCIA V PRAXI

Asistujem,
teda som

Dokument o osobnej asistencii v slovenskej praxi zachytáva autentické situácie z bežnej reality človeka s diagnózou svalová dystrofia, prináša otvorené výpovede, skúma, ako táto špecifická forma pomoci ovplyvňuje jej užívateľov a osobných asistentov.

AGENTÚRA OA BRATISLAVA

KONTAKT:

Ikona adresy Vrútocká 8, 821 04 Bratislava 2

Ikona e-mailu agenturaba@osobnaasistencia.sk

Ikona telefónu 0948 529 976

 

AGENTÚRA OA ŽILINA

KONTAKT:

Ikona adresy Kuzmányho 8, 010 01 Žilina

Ikona e-mailu agenturaza@osobnaasistencia.sk

Ikona telefónu 0948 611 170