Skočiť do auta, rútiť sa dopredu, ujúkať a najväčšiu zábavu mať zo smiešnych zrážok s inými vehiklami. Zatiaľ čo ty to celé sleduješ z diaľky spoza cukrovej vaty. Pretože na autodrom sa nedostaneš.
Foto: Pavol Kulkovský
Keď sa človek so zdravotným znevýhodnením vyberie u nás na kolotoče, často si musí vystačiť len s takýmto zážitkom. K autám, ruským a všelijakým iným kolám obvykle vedú schody, ktoré sa s barlami či na vozíkoch nedajú prekonať.
„Mohli by ste niečo vymyslieť?“ S takouto prosbou sa na Organizáciu muskulárnych dystrofikov nedávno obrátil človek túžiaci po bezbariérovom kolotočovom dobrodružstve. Organizácia niečo vymyslela a oslovila Lunapark v Petržalke a spoločnosť ARES špecializujúcu sa na výťahy a zdvíhacie zariadenia.
Foto: Pavol Kulkovský
Výstup zo šnúry emailov a telefonátov bol v poslednú júnovú nedeľu v lunaparku zjavný na prvý pohľad. K niektorým kolotočom viedli nájazdové rampy, pri ďalších boli pristavené zdvíhacie plošiny. Vďaka nim mohli zažiť zábavný adrenalín aj ľudia na vozíkoch. Vybrané atrakcie mali bezplatne k dispozícii počas niekoľkých hodín.
Po rampe sa na kolotoč dalo dostať na mechanickom aj elektrickom vozíku. Pri vyššie situovaných kolotočoch človek na vozíku nastúpil na plošinu a pracovník firmy ARES ho vyviezol do potrebnej výšky. Potom sa stačilo premiestniť – samostatne či s pomocou – na sedadlo konkrétnej atrakcie. Personál lunaparku a tímu z ARES sa dobre skoordinoval, ochotne pomáhali aj dobrovoľníci Dominik Ichmann a Andrej Hasák. Ku každému pristupovali individuálne, rýchlosť jazdy sa prispôsobovala podľa želania. „Keby niečo, zamávajte mi,” inštruoval zamestnanec lunaparku skupinku tesne pred spustením veľkého retiazkového kolotoča.
Foto: Pavol Kulkovský
Jednotlivé zábavky v predstihu dôkladne otestovala Lucia Mrkvicová z Organizácie muskulárnych dystrofikov. Spoločne s tímom lunaparku vybrali také, na ktorých sa ľudia nemuseli báť o svoje bezpečie, a dali sa sprístupniť prostredníctvom technických pomôcok. Počas akcie potom Lucia na svojom električáku brázdila areálom, expertne odpovedala na otázky a keď niekomu chýbal parťák či parťáčka, ochotne sa (asi dvestotretí raz) pridala.
Foto: Pavol Kulkovský
Všetko fungovalo, všetci sa usmievali, neobjavil sa žiadny problém – možnože v strašidelnom dome bolo strašidelné len to teplo. Inak celé dobre. A môže byť ešte lepšie. Keď raz rampy, zdviháky a ochotná asistencia nebudú len (ne)splniteľným želaním, ale stanú sa bežnou súčasťou týchto a ďalších verejných priestorov.