Ako je všetko inak.

Foto: Pavol Kulkovský

Mrznem pri poštových schránkach. Pani v bielom overale ma paličkou doviedla k slzám už pred hodinou, no SMS od NCZI nikde. Hoci meškám, bez tej správy za A. nejdem. Minule som sa pre zmenu dostavila o dve hodiny skôr. Rovnaké mobilné odberné miesto, pritom čas mi rezervačný systém naservíruje vždy iný. Za túto špecialitu by som kompetentných pozvala k niekomu, kto sa spolieha na dochvíľnosť iného, napríklad k človeku, ktorý sa bez pomoci ani nenapije. Zažiť ten pocit, keď rannú hygienu prispôsobuješ asistentovi a jeho termínu antigénového Slovenského národného postania.

Také sú pondelky z obdobia február až máj 2021. Týždeň za týždňom som ako Bill Murray v Groundhog Day, ibaže ja sa budím do radu pred unimobunkou s metodickým pokynom NEOBJEDNANÍ AŽ PO 15:00!!! BEZ VÝNIMKY! a potom sa negatívnym výsledkom presúvam k A.

Celý ten čas jej dávam k dispozícii svoje ruky a nohy, ako sa o asistovaní píše na tejto stránke. Ruky mám teraz v latexových rukaviciach, nohy v odstupe. Prikladám A. k uchu telefón, upravujem matrac na vozíku, konzultujem rozvarenú polievku – čokoľvek robím, nechávam medzi nami kus prázdna. Viem, že ak by sme obe mali vytrasovať svoje kontakty, bol by to krátky zoznam, no zároveň si vybavujem tých, ktorí chodia len do potravín, a aj tak sa nakazili. Bojím sa, že sa to stane aj mne, ešte viac sa bojím, že vírus posuniem A. Tak cúvam.

V kúpeľni mám vlastný uterák, na sebe starú mikinu a nový respirátor. Niekedy rozmýšľam, či si A. pamätá, ako vyzerám bez zakrytých horných dýchacích ciest. Vonkajšie drobnosti už asi nevnímame, iné zmeny prijímame za pochodu. Pribudol šprint za kuriérom, virtuálne nákupy, častejšie sa perie a dezinfikuje, viac varí, rýchlejšie miznú sladkosti. Kedysi sme vetrali, teraz v pravidelných intervaloch zatvárame balkónové dvere a požičiavame si šály.

Vymysleli sme a do praxe zavádzame tzv. tandemové písanie. Počas tejto disciplíny sedíme na opačných koncoch stola, ona pred monitorom, ja za externou klávesnicou, ona diktuje, ja píšem, aj keď neviem, čo, ona naviguje, lebo vie, ako. Narobí sa hlavne na medzerách; tu sa zvyknem odviazať a potom musím cúvať. Zasa. Bavia nás preklepy, niektoré novotvary bežne používame, slovník je v pohotovosti. Vážený Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, sláva vám za jeho online podobu.

A. mi číta výsledný text, z ktorého by som ja určite vynechala post scriptum. Je to jej mail, je to jej mail, hovorím si a vydržím. Vzápätí nevydržím a kliknem na Minútu po minúte napriek heroickému odhodlaniu odolať. Najnovšie čísla, semaforové odtiene, svet podľa poslankyne Hatrákovej – nad všetkým sa opúšťam, mám to ako refrén ku každej činnosti, takže keď na obed nevieme nájsť slaninu, ktorú som pred chvíľou vyložila z tašky, a podvečer ju A. zazrie v knižnici vedľa Eleny Ferrante, hodím to na svoju pozornosť, roztrieštenú ako nikdy.

V jasnom záblesku príde pripomienka: aj keď sa teraz dýcha ťažšie, únava je väčšia, netuším, čo bude cez víkend, podstata asistencie ostáva rovnaká: byť tu a teraz pre človeka, ktorý potrebuje moje ruky a nohy. Naozaj počúvať a Minútu po minúte nechať v batohu na vešiaku. Necúvať. Po druhom kole vakcinačných zájazdov by sa mohla podariť aj táto časť.

Keď potom cez kuchynské okno sledujeme sneh, sneh z čerešňových kvetov, mraky a krúpy, všetky ročné obdobia za jedno poobedie, na FM-ku pustia Talking Heads a This Must Be The Place. Presne, hovorím si, je len málo ďalších miest, na ktorých by som práve chcela byť.