Časť 1. Carlos Santana

Som Adam, mám 27 rokov, využívam osobnú asistenciu od svojich 16 rokov a v najbližších pár dieloch vám porozprávam o tom, ako to môže dopadnúť, keď sa na asistenciu prihlási človek z Južnej Ameriky.

Adam, Carlos a las Tatras. Foto: Archív autora

O tom, ako sa Carlos Santana nestal mojím asistentom

Všetko sa to začalo vo februári 2010. Bol som po hospitalizácii kvôli zápalu pľúc a moja šarmantná ošetrujúca lekárka mi odporučila pobyt v Dolnom Smokovci. Podmienkou však bolo, že tam so mnou musí ísť sprevádzajúca osoba. „Rozkaz – ten zněl jasně“, ako by povedal klasik. Musím nájsť niekoho, kto bude ochotný stráviť dva týždne v krásnom zasneženom prostredí Tatier s chalanom, ktorý potrebuje pomoc takmer pri všetkom.

S hľadaním asistenta mi pomáhal môj tato. Zavolal do OMD v SR, vysvetlil, aká je situácia a v deň môjho prepustenia z nemocnice už bol dohodnutý pohovor s nádejným kandidátom. Cestou domov som sa tata pýtal, čo je to za človeka. Samozrejme, prvá otázka bola, ako sa asistent volá.

Tato začal náš rozhovor: „Volá sa Carlos.“ Na čo som sa udivene spýtal: „Čo? Aký Carlos?“ „Carlos Santana.“

Nasledoval môj udivený a pochybovačný výraz. Z tých dvoch viet som bol taký zmätený, že som nevedel, či sa smiať na tom, ako si tato zo mňa vystrelil, alebo sa mám viac pýtať, prečo môj asistent nie je Slovák. Najprv som tatovi povedal, že pochybujem, že svetoznámy gitarista vymení svoju žiarivú umeleckú kariéru za pomoc kdesi v Európe (jedine, že by ho poslali na verejnoprospešné práce). A potom som spustil prúd otázok: „A vie ten Carlos po slovensky?“, „Koľko má rokov?“, „Odkiaľ presne pochádza?“. V stávke totiž bolo veľa.

Tie dva týždne v Tatrách mohli rozhodnúť o našej prípadnej spolupráci. Od tata som sa dozvedel, že tento tajomný neznámy pochádza z Paraguaja, už niekoľko rokov žije na Slovensku a vie pomerne dobre po slovensky. Lenže čo je to „pomerne dobre“? To som mal zistiť už pár hodín po mojom prepustení z nemocnice.

Nastal večer a do nášho bytu vstúpil nevysoký a spočiatku tichý kandidát. Za stolom sa Carlos dozvedel, čo ho čaká. Dva týždne, počas ktorých mi bolo treba pomáhať aj pri úplne základných úkonoch. Skúška, ako sa patrí, že? Keďže dátum môjho odchodu do Tatier sa blížil, potreboval som od Carlosa vedieť, či teda má záujem so mnou ísť. Povedal, že jasné, a tak bolo rozhodnuté.

O ceste sanitkou tam a tam a ... hentam a... nakoniec do Tatier

O štyri dni neskôr, o ôsmej hodine rannej prišla sanitka pred náš dom. Carlos prišiel na čas. Naši sa so mnou rozlúčili, Carlosovi popriali veľa šťastia a vyrazili sme. Úprimne, už si veľmi nepamätám, či som v sanitke sedel na vozíku alebo na nejakej sedačke.

Cesta do Dolného Smokovca ubiehala zdĺhavo a pomaly. Naša prvá zastávka bola poliklinika na Kramároch v Bratislave. Tam ku mne pridali ďalších dvoch cestujúcich – starého pána, ktorý musel ležať na posteli a jednu pani, ktorá zvládla sedieť. Vyrazili sme.

Nevedel som, kde moji spolucestujúci vystupujú a veľmi zhovorčiví veru neboli. Cesta ubiehala v tichu a pomaly. Ani mne nebolo veľmi do reči. V hlave som si hovoril: „Adam, Adam. Sedíš tu s cudzincom, o ktorého jazykových schopnostiach veľa nevieš a s dvomi ľuďmi, s ktorými si nemáš čo povedať. Čo sa to s tebou deje?“

A tak sme doputovali do Hlohovca, kde dovtedy sediaca pani vystúpila. Napriek jej presvedčivému navigovaniu šofér sanitky trochu zablúdil. Úprimne, pre mňa ako rodeného Bratislavčana bolo vtedy nepochopiteľné, ako sa dá zablúdiť v relatívne malom Hlohovci. Ale stalo sa. Na druhý alebo tretíkrát sme však našli prvý cieľ našej cesty.

S ubúdajúcim počtom cestujúcich pribúdala moja odvaha spoznať sa s mojím novým asistentom. Tak som sa dozvedel niečo o jeho rodine a aj o tom, ako sa dostal na Slovensko (odpovedal „lietadlom“, čo naznačovalo, že má aj zmysel pre humor). Nasledovala moja otázka, či sleduje futbal. A keď povedal „jasné“, tak múr ostýchavosti definitívne padol. Dohadovali sme sa, či je lepší Real Madrid alebo Barcelona – a nezhodli sme sa.

Zároveň bolo pred Majstrovstvami sveta vo futbale, na ktorých boli Slovensko aj Paraguaj vylosovaní do rovnakej skupiny, takže naša debata nutne smerovala ku vzájomnému zápasu. Vyhrá Slovensko alebo Paraguaj? Nezhodli sme sa. Takto nám cesta ubiehala, až sme sa dostali do Považskej Bystrice. Tam vysadili aj pána na posteli. Odišiel aj šofér sanitky. Pravdepodobne na obed, ale s istotou sme to nevedeli, pretože nám nič nepovedal. Vrátil sa asi po hodine. Potom sme konečne vyrazili do Tatier.

O prvej a druhej vážnej tatranskej skúške

Preskočím pár nudných udalostí ako príjem v sanatóriu, určenie procedúr a ubytovanie. Zo začiatku som musel s Carlosom rozprávať „po-ma-ly a zre-teľ-ne ar-ti-ku-lo-vať“, lebo som nevedel, ako mi bude rozumieť, ak budem rozprávať normálne. S pribúdajúcimi spoločne strávenými dňami som rozprával rýchlejšie, takže komunikácia medzi nami bola lepšia.

V Dolnom Smokovci sme sa spoznali s jednou pani, ktorá tam bola so svojím synom. Ten bol tiež na vozíku. Dohodli sme sa, že s našimi novo nadobudnutými známymi pôjdeme na prechádzku. Lenže bol február a boli sme v Tatrách, čo nutne znamenalo, že mi bolo treba obliecť zimnú bundu. Poviete si: „No a?“, lenže mnohí z vás nevedia, čo znamená obliecť mi bundu. Nevedel to ani Carlos. S našimi novými známymi sme sa dohodli na určitom čase, kedy sa stretneme a spoločne vyrazíme von.

Lenže bunda bola proti. Cez ľavý rukáv to išlo v pohode. Pravý rukáv, to je tá pravá výzva. Keďže si pravú ruku nedokážem vystrieť, treba mi ju prevliecť cez rukáv pod správnym uhlom. Proste veda. Zatiaľ, čo my sme sa trápili s bundou, mame a jej synovi dochádzala trpezlivosť. Mali sme otvorené dvere od izby, zatiaľ čo oni nás čakali na chodbe a všetko videli. Nebudem preháňať, po pätnástich minútach to vzdali a vyrazili bez nás. My sme sa trápili ďalších dvadsať minút, ale nad tou bundou sme – poprosím fanfáry – vyhrali! Vonku sme stretli mamu so synom, spoločne sa odfotili a poprechádzali sa. Prvá skúška dopadla úspešne.

O pár dní neskôr, bohatší o skúsenosti s obliekaním, sme sa s Carlosom rozhodli, že sa vyvezieme tatranskou električkou na Štrbské pleso. Všetko išlo hladko. Carlos ma dokázal vytlačiť do kopca, potiahnuť do električky, jednoducho sa do toho dostal. Na Štrbskom plese sme sa pokochali nádhernou prírodou, nadýchali sa čerstvého horského vzduchu a nastúpili sme do električky na cestu späť.

Zastávka, na ktorej sme mali vystúpiť, sa však nachádzala za zákrutou na jednom konci a pred ďalšou na druhom konci. My, neznalí miestnych pomerov, sme si vybrali nesprávny vozeň a zistili sme to tak, že keď sme mali vystupovať, tak tento vozeň zastal šikmo k nástupišťu. Od dverí k nástupišťu bolo pre vozík ďaleko a museli sme sa v okamihu rozhodnúť, čo ďalej. Risknúť to a vystúpiť? Počkať a vystúpiť o zastávku ďalej? Lenže ako ďaleko je ďalšia zastávka?

Kým sme takto brexitovali (rozhodovali sa o tom, či vystúpime alebo zostávame), dvere sa zavreli a tak nezostávalo nič, len dúfať, že ďalšia zastávka nebude až v Poprade.

Našťastie sa ďalšia zastávka nachádzala len cca 500 metrov od našej. No, „len“... Vonku bolo čerstvo nasnežených dvadsať centimetrov nového snehu a nás čakala cesta hore kopcom. Ktovie, čo vtedy behalo Carlosovi po rozume. Možno niečo v zmysle „Už nikdy, NIKDY!, nebudem asistovať!“ alebo „Zlatý dobrý Paraguaj, žiadny sneh“.

V každom prípade, testom spoľahlivosti prešiel nielen môj vozík, ale aj môj nový asistent. Túto prekážku sme zdolali a za odmenu nás čakala celkom dobrá večera. Od tohto momentu som vedel, že sa na Carlosa budem môcť spoľahnúť.

Nakoniec sme tie dva týždne v Tatrách zvládli a pred nami bolo ešte veľa nových príbehov. O nich však nabudúce.