Som Adam, mám 27 rokov, využívam osobnú asistenciu od svojich 16 rokov a v tomto seriáli píšem o tom, ako to môže dopadnúť, keď sa na asistenciu prihlási človek z južnej Ameriky.

Adam a Carlos

O tom, ako sme cestovali do Kodane a spočítali sme zle schody

Písal sa rok 2015 a v júni som sa pripravoval na prvú dovolenku, ktorú som si z veľkej časti manažoval prvýkrát sám. Mojím cieľom bola Kodaň. Bolo treba naplánovať itinerár vrátane leteniek, vlakov a ostatných viac či menej dôležitých bodov. Jedinou istotou bolo ubytovanie, ktoré mi vybavila moja kamarátka, ktorá tam ako študentka bývala na vysokoškolskom internáte. Ten sa mal na jeden týždeň stať aj mojím útočiskom.

Samozrejme, väčšinu nákladov bolo treba násobiť dvomi, keďže do Kodane som plánoval ísť s Carlosom. Najmä cena letenky bola dôležitou položkou v rozpočte. Našťastie mi aerolinky na svojom webe dali možnosť výberu oboch miest, a tak som mohol mať svojho asistenta po ruke.

O hrôzostrašnom chlapíkovi na pražskom Hlavním nádraží

Naša cesta sa začala v Bratislave na najkrajšej Hlavnej stanici v celom vesmíre. Odtiaľ mal odísť vlak o 8:00 ráno do Prahy. V Prahe bolo treba chytiť špeciálny autobusový spoj z Hlavního nádraží na letisko, odkiaľ nám letelo lietadlo na kodanské letisko Kastrup.

Tí, ktorí pravidelne cestujú vlakom, poznajú procedúry, ktoré musí človek na vozíku absolvovať: musel som sa nahlásiť 48 hodín pred odchodom, aby mi poskytli plošinu, ktorá ma vynesie do vlaku. A neuveríte, čo sa stalo – tá plošina fungovala!

Vlak sa pohol, ja s ním, a to doslova. Nemyslel som na to, že by bolo dobré zabrzdiť si vozík, a tak som si to namieril do sedadla pred sebou. Dotyčnému pánovi som sa ospravedlnil, Carlos, smejúc sa na absurdnosti celej situácie, mi vozík zabrzdil a zvyšok cesty prebehol pokojne.

V Prahe boli na mňa pripravení, hoci musím povedať, že zarastený ozrutný chlapík, ktorý obsluhoval zdvíhaciu plošinu, držal taký šrobovák, že ma oblial studený pot.

Cesta zo stanice na letisko – to bol ten pravý adrenalín! Praha sa totiž rozprestiera na niekoľkých pahorkoch, a preto tam mnohé cesty vedú po serpentínach. Sedeli sme v špeciálnom autobuse, kde okrem mňa, Carlosa a dvoch ďalších pasažierov bolo plno kufrov. Tie prakticky vypĺňali zvyšok priestoru. Keď sa autobus dostal k serpentínam a tieto kopy kufrov sa začali nakláňať, nebolo mi všetko jedno.

O čudnom chlapíkovi v lietadle

Vydýchli sme si až na letisku Václava Havla. Už doma som si cez internet pri kúpe leteniek mohol vybrať, aký rozsah asistencie od personálu letiska budem potrebovať a naozaj – všetko prebehlo tak, ako malo. Zamestnanec nám pomohol s check-inom, doviedol nás až k bráne, kde si ma prebrali ďalší dvaja členovia personálu. Tí mi pomohli dostať sa do lietadla. Presadili ma na špeciálny vozík, ktorý sa, na rozdiel od môjho, zmestí do uličky lietadla a vnútri ma presadili na moje miesto.

Sedel som pri okne, Carlos vedľa mňa a vedľa neho nenápadný, asi 30-ročný, mierne objemnejší, pán. Celú cestu bol ticho. No keď sme začali pred Kodaňou klesať, niečo sa v ňom zobudilo. Buď strach, alebo nejaký démon. V polovici pristávacieho manévru sa začal smiať takým tým strašidelným spôsobom. Jeho smiech znel ako výstrely zo samopalu: „He-he-he-he-he-he“ v strašne rýchlom slede a poriadne nahlas. S Carlosom sme sa na seba neveriacky pozerali: bolo to čudné, strašidelné, ale zároveň smiešne.

Samotné pristátie prebehlo v poriadku. V Kodani sa schyľovalo k večeru, slnko pekne svietilo a my s Carlosom sme sa mohli vybrať za dobrodružstvami v hlavnom meste krajiny, ktorá je vraj najšťastnejšia na svete!

V najšťastnejšej krajine na svete. Foto: Carlos Moreno

O tom, prečo je MHD v Kodani niekde úplne inde

Naša „slovenská spojka“ nám okrem ubytovania vybavila aj mestskú turistickú kartu, ktorá zahŕňala napríklad MHD zadarmo. Lenže MHD v Kodani je niečo úplne, ale že ÚPLNE iné ako MHD v Bratislave. Priamo z letiska vedie nadzemná električka až do centra, a tak sme sa kochali. Kodaň je krásne, čisté mesto so zaujímavou architektúrou. Samotná nadzemná električka bola priestranná, s vozíkom som mohol zaparkovať prakticky kdekoľvek a navyše bola automatizovaná. Namiesto šoféra tak vpredu bolo veľké okno, ku ktorému si pasažieri mohli sadnúť a vychutnávať si výhľady. Samozrejme, že sa vo mne prebudilo veľké dieťa: „Poďme dopredu, Carlos! To je aké vymakané!“

V centre mesta sme prestúpili na ďalší autobus, ktorý už mal šoféra. Odviezol nás k internátu, kde sme mali spať celý týždeň.

Malá vsuvka: Kodaň je raj pre cyklistov. Aj v okolí nášho ubytovania, vo štvrti Lyngby na samom okraji Kodane, všade viedli cyklochodníky. A hádajte, kadiaľ sme, logicky, chodili s Carlosom.☺

Internát bola nízka, dvojposchodová budova s veľkým átriom vo vnútri. Prekvapivé bolo, že do nej viedli schody. Tie ešte zohrajú v príbehu svoju rolu.

O tom, prečo som sa nedostal na vyhliadku a prečo ma nepustili na kolotoč

Počas týždňa sme plánovali navštíviť množstvo pamiatok a zaujímavých miest. Začali sme v centre, kam sme prišli autobusom. Vystúpili sme neďaleko pešej zóny. Po chvíli sme narazili na atrakciu, na ktorú sme ani neplánovali ísť, ale keď sme ju zbadali, povedali sme si, že musíme. Vyhliadková veža Rundetårn (Okrúhla veža). Ako by som sa s vozíkom dostal na vežu, že? Lenže s Carlosom sme sa dostali už aj na viac neprístupné miesta. Cesta navyše viedla po špirálovej rampe až takmer úplne hore. Žiaľ, pod samým vrcholom, kde bola vyhliadková terasa, sa z rampy stali úzke a strmé schody, takže zatiaľ čo ja som zostal pod nimi a utešoval sa aspoň výhľadom cez okienko, Carlos vyšiel hore a spravil niekoľko pekných fotiek Kodane vo svetle nie až tak často vyskytujúceho sa Slnka.

Centrum je veľmi príjemné, všade samé obchody a kaviarne. Dobrým znamením prístupnosti bolo aj dosť ľudí na vozíkoch či elektrických skútroch.

Prešli sme najdlhšiu pešiu uličku v Európe Stroget a ocitli sa na Rådhusplaset (Radničné námestie), odkiaľ to bolo len na skok do zábavného parku Tivoli. V ňom sú všetky možné kolotoče, kopa stánkov – vyzerá to ako jeden obrovský jarmok. Asi najvýraznejšou atrakciou je kolotoč vysoký sto metrov. Vyzerá ako vysoká anténa, po ktorej sa hore-dole posúvajú a zároveň otáčajú sedadlá upevnené na reťaziach. Hovorím si, že toto musím vyskúšať! Oznam pri pokladni však bol proti. V podstate tvrdil, že človek s postihnutím môže na kolotoč ísť, no musí mať aspoň jednu ruku zdravú. A viete, aký mám problém s rukami, napr. pri obliekaní bundy.

Letá v Kodani sú pekné, ale vraj krátke. Teplota k večeru klesá rýchlo, no Slnko zapadá pomaly. Čím severnejšie totiž človek v lete ide, tým viac sa dni predlžujú. A tak sme s Carlosom ešte o desiatej večer sedeli na pivku pri západe Slnka.

Na obzore žiadne schody. Foto: Carlos Moreno

O tom, ako sme s Carlosom zle spočítali schody

Ďalší deň po raňajkách sme sa s Carlosom vybrali smerom k zastávke. Vonku bolo slnečno aj teplo. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa malo udiať niečo mimoriadne.

Už som spomínal, že do budovy internátu, v ktorom sme spali, viedli schody. Carlosovi som teda dal pokyn, nech nakloní vozík na zadné kolesá. Prvé dva sme prešli v pohode, no potom sme zistili, že nevieme napočítať do troch. Z nejakého dôvodu sme si mysleli, že našou prekážkou sú len dva schody. S tretím schodom sme absolútne nepočítali. Preto ma Carlos chcel vrátiť späť na všetky štyri kolesá. Moje predné kolesá teda klesali a klesali, vozík sa dostával do stále väčšieho a väčšieho predklonu... až sa nevyhnuteľný pád už nedal zastaviť. Všetko som vnímal akoby v spomalenom zábere: náklon dopredu, pád na kolená, vozík stále na mne, padal som ďalej na bradu a vozík sťahoval na seba. V tom spomalenom tempe som sledoval, ako Carlos, snažiac sa ma zachytiť, držal rúčku od vozíka, a tá ho stiahla dopredu. Videl som len, ako Carlos letí ponad mňa a padá na zem. Párkrát sa skotúľal po zemi, až zostal ležať. Niekoľko sekúnd sme obaja ležali a nechápali, čo sa vlastne stalo. Rozhýbať sa chvíľu trvalo. Carlos vstal, oprášil sa a videl, že ležím na zemi ako korytnačka. Namiesto pancieru som mal na chrbte vozík.

„Carlos, prosím ťa, rozopni mi vzadu opasok od vozíka!“ bolo prvé, čo som po sérii nie príliš publikovateľných slov zo seba dostal. Potreboval som najprv dostať svoj „pancier“ späť na štyri kolesá. Carlos vrátil vozík do normálnej polohy, ja som sa mohol otočiť na chrbát a uľaviť tak svojim kolenám, ktoré takmer pri každom páde dostanú plný zásah. Asi päť minút som ešte ležal na zemi a nakoniec som sa začal smiať na tom, ako to celé muselo vyzerať z pohľadu tretej osoby.

Po chvíli vyčkávania, kým poľaví bolesť v kolenách, ma Carlos so zvyškom síl posadil naspäť na vozík.

O tom, ako vozík ostal na brehu a poučenie na záver

Zvyšok našich zážitkov už nesprevádzal žiadny pád. Navštívili sme napr. národné akvárium Den Blå Planet („Modrá planéta“) a absolvovali vyhliadkovú plavbu po kodanských kanáloch. Kvôli nej som musel nechať vozík na brehu a dať sa Carlosom vyniesť na lavičku, kde som mal hodinu vydržať (podarilo sa a tie výhľady na paláce a iné pamiatky stáli za to). Navštívili sme „Slobodný štát Christiania“ – jediné miesto v Kodani, kde policajti prižmurujú oči nad predajom marihuany a kde je zakázané fotiť, kričať a bežať (s tým posledným som nemal problém). Videli sme aj Den Lille Havfrue - Morskú pannu – teda, nie skutočnú, len jej sochu.

Z Kodane som si odniesol množstvo zážitkov aj skúseností. Azda najdôležitejšou je, že odvtedy vždy, ale naozaj VŽDY počítam schody nahlas. ☺