O tom, ako sme sa zachránili pred potopou. Tento príbeh sa stal asi pred piatimi rokmi.

„Ísť po slamku a ťahať do seba čo najviac vody." Good idea, Slovakia. Ilustrácia: Jozef Blažek

Bol horúci júlový deň. V byte v Podunajských Biskupiciach na konci Bratislavy, kde som v tej dobe býval, bolo neskutočne teplo. Carlos, môj asistent, sa rozhodol, že sa pôjde trochu vyvetrať von, cestou skočí do obchodu, kúpi niečo na večeru a vráti sa späť. Poprosil som ho, nech mi nachystá pohár s vodou, zapne počítač, podá mi fixku, pomocou ktorej ťukám na klávesnicu, a nech mi položí telefón na stôl v prípade, že by sa niečo zvrtlo.

Všetko som mal nachystané a Carlos sa teda vybral von. Kým som bol sám doma, robil som niečo na počítači a keďže mi rýchlo vysmädlo, vypil som celý pohár vody, ktorý som mal prichystaný na stole. Lenže v tom teple som opäť veľmi rýchlo vysmädol.

Čo mám urobiť? Sám si pohár neviem naplniť a jediné, čoho som bol schopný, bolo ísť do kúpeľne a napiť sa z kohútika.

Zobral som teda svoju fixku do úst a išiel do kúpeľne. Naklonil som sa nad umývadlo, fixkou som si posunul páčku hore, fixku si vložil medzi prsty a začal som piť. Lenže keď som chcel pomocou fixky zastaviť tok vody, tak mi fixka spadla do umývadla a nedočiahol som na ňu, aby som ju opäť vzal.

Voda však stále tiekla do umývadla a nestíhala odtekať do potrubia tak rýchlo, ako pritekala. Hladina v umývadle stúpala a ja som začal panikáriť.

Prvá vec, ktorá mi v panike napadla, bolo ísť pre slamku a ťahať do seba čo najviac vody. Samozrejme, veľmi rýchlo som pochopil, že tento nápad bol veľmi hlúpy a naivný. Hladina dosiahla kraj umývadla a voda sa začala vylievať von.

Rýchlo som hľadal náhradnú fixku, pero, ceruzku, vlastne čokoľvek, čím by som prítok vody zastavil. Lenže voda stále tiekla a už sa vylievala aj za hranice kúpeľne. Keďže náš byt bol na treťom poschodí a pod nami bývali susedia, bolo potrebné začať utierať podlahu. Zároveň však stále nebola zastavená voda v umývadle. Ťažká voľba: čo urobiť skôr? Na druhom stole som našiel ceruzku. Dúfal som, že bude dosť dlhá na to, aby som ňou dočiahol na páčku umývadla a zároveň dosť pevná na to, aby som ju pri stlačení páčky nezlomil.

Po nich potopa. Ilustrácia: Jozef Blažek

Cestou do kúpeľne sa mi na mokrej podlahe trochu pošmykla noha a keďže sa pohybujem na vozíku tak, že sa odrážam nohami, tak by som rýchlo mohol zletieť z vozíka na zem. Našťastie sa mi nejakým spôsobom podarilo udržať rovnováhu a pokračoval som do kúpeľne. Oprel som sa o kraj umývadla, načiahol som krk najviac, ako sa dalo a po asi minúte som nakoniec dokázal vodu zastaviť!

Lenže veľa vody bolo stále na zemi a ak som nechcel vytopiť susedov pod nami, musel som konať.

Zároveň som si v hlave opakoval: „Carlos ma zabije! Carlos ma zabije!“ Na radiátore som videl položený uterák. S pomocou ceruzky som ho zhodil na zem a následne som si naň položil nohu v snahe omotať si uterák okolo nej.

Voda sa medzitým dostala do obývačky. Tam som aj začal svoju upratovaciu misiu. Ľavou nohou som sa odrážal a pravou, s uterákom, som upratoval.

V tom zhone a strese mi vôbec nenapadlo zavolať Carlosovi, nech sa čím skôr vráti. Keď bola obývačka relatívne v poriadku, tak sa Carlos vrátil. Na chodbe bolo stále veľa vody. Rýchlo vzal mop a začal stierať podlahu na chodbe a v kúpeľni. Ja som sa medzitým ešte snažil doupratovať obývačku.

Carlos sa, samozrejme, pýtal, čo sa stalo a pochopiteľne nechcel uveriť celému príbehu, ktorý som mu prerozprával.

Celý nasledujúci týždeň sme obaja tŕpli, či sa neozvú susedia zdola, že im kvapká na hlavu. Našťastie nikto nič nehlásil a my sme sa zachránili pred potopou.