Do obchodu sme pôvodne vôbec nechceli ísť. A. mala na výlete v tom meste iné plány a oblečenie väčšinou nakupuje s inou asistentkou. Lenže za výkladom sa črtal neobyčajný interiér, a to rozhodlo.

Foto: Alena Hradňanská

Dnu viedol jeden schod. Keby A. v ten deň sedela na elektrickom vozíku, mohli sme sa rovno otočiť, no s mechanickým sa prekážka zdolať dala. Neobľubujem tieto silové riešenia za každú cenu, hlavne na miestach, na ktorých by stačil jednoduchý nájazd, no v tomto prípade sme sa obidve rozhodli v dobrodružstve pokračovať.

Vnútri to vyzeralo prívetivo, veľa svetla a pekných vecí umne rozmiestnených po priestore. Vždy, keď si A. nejakú prezrela a ja som oblečenie vrátila na miesto, prišla predavačka a vešiak po mne napravila. Možno je detailistka, hovorila som si.

Pri jednom kúsku sme sa zdržali o kúsok dlhšie. Opatrne som šaty primeriavala k A.

“Akú má pani veľkosť?” spýtala sa predavačka a pozerala sa pri tom na mňa.

Spravila som tri kroky dozadu, sklopila oči a študovala svoje topánky. Robím to vždy, keď sa ľudia na mňa obracajú s otázkami alebo odpoveďami, ktoré sú určené pre A. Robím to často, často ide o bizarné príhody. Raz pri nás zabrzdilo auto, vyklonil sa zblúdilý šofér, a hoci A. na vozíku bola vo výške jeho očí, vykrútil hlavu na mňa a pýtal sa na cestu. Kým som si v duchu kreslila komplikované mapy, A. mu poradila bleskovo a expertne ako navigácia. Vodič zahabkal poďakovanie a odfrčal. Pamätám si aj podomového obchodníka, ktorý sa objavil na prahu A.-inho bytu a bez prípravy na mňa spustil tirádu o dokonalom mobilnom paušále. Prerušiť ho bolo nemožné, na pomoc mi musela prísť A. Šarmantne vysvetlila, že jeho prednáška má byť adresovaná jej a uvravený snaživec úplne stratil reč.

V tom krásnom priestore s krásnymi vecami situácia prebiehala podľa známeho scenára. Do trápneho ticha A. zreteľne odpovedala na otázku o svojej konfekčnej veľkosti. Predavačka ju s kamennou tvárou zobrala na vedomie a postavila sa tak, že konečne videla A. do tváre, čo bol významný posun. Vzápätí však prišla radosť iná. Predavačka začala A. presviedčať, že šaty na vešiaku jej budú dobré. Skúšanie v kabíne znamená pre A. náročné podujatie, preto si vycibrila schopnosť zistiť aj nasucho, či jej oblečenie bude sedieť. V tom prípade, tak ako vždy, stačil jeden pohľad a bolo jasné, že šaty sú síce parádne, ale pre ňu parádne veľké.

Predavačka sa však držala železnej logiky. Bolo to najmenšie číslo, ktoré sa vyrába, preto A. malo ukážkovo padnúť. Vyzerala až dotknuto, že A. odmieta pochopiť takú základnú vec.

“Teraz sa to nosí také voľné,” podporovala svoju teóriu a túto mantru opakovala v rôznych obmenách. Za iných okolností by ten dialóg mohol byť vtipný, no tam a vtedy sa začínal otravne cykliť. Keď do obchodu vošla ďalšia zákazníčka a predavačka sa za ňou rozbehla, uľavilo sa všetkým zúčastneným.

Určite už aj pani predavačka zažila, že sa v jej prítomnosti niekto správal akoby bola neviditeľná alebo jej tvrdošijne vnucoval riešenie, ktoré pre ňu riešením nebolo. Čo ešte nezažila, je žena so zdravotným postihnutím na vozíku, ktorá si chce v sprievode svojej osobnej asistentky kúpiť oblečenie. Podľa mňa ju naša prítomnosť v obchode zaskočila až tak, že zabudla na základné princípy komunikácie so zákazníčkami a zákazníkmi. Verím, že keď tam najbližšie zavíta niekto, s kým sa predtým ešte nestretla, bude to pre všetkých zúčastnených lepšia skúsenosť.