Romana Grésera (27) priviedla fascinácia neurovedami do Nemecka k práci psychiatra. Svoj voľný čas celých 6 rokov vysokej školy venoval práci osobného asistenta, pomáhal užívateľom s nervovosvalovými ochoreniami, ktoré ho zaujímali aj profesijne.

Autor: Z archívu Romana Grésera

“Pre medicínu som sa rozhodol práve pre jej humánny aspekt. Najdôležitejšie pre mňa bolo, že budem pracovať s ľuďmi a zlepšovať im kvalitu života.”

V tomto období sa mnohí rozhodujú, ktorý verejnoprospešný účel podporia - štát sa dobrovoľne vzdáva časti svojho príjmu. Aký je Tvoj názor na 2%?

Považujem za dobrú vec, keď sa môžu občania sami rozhodnúť, komu darujú svoje 2%. Koniec-koncov, štát tvoria predsa občania, preto považujem za správne, keď má jednotlivec právo sám sa rozhodnúť nielen ktorému politikovi dať hlas, ale aj ktorému subjektu svoje 2%. Priznám sa, že som sa zatiaľ nezaujímal, ako je to v Nemecku.

Ty sám si už túto možnosť využil?

Túto možnosť som nemohol využiť vzhľadom na to, že na Slovensku som mal štatút študenta a osobného asistenta a neplatil som dane. Alebo aj keď mi z osobnej asistencie plynula povinnosť odviesť daň, táto bola taká nízka, že nedosahovala potrebné minimum pre 2%. Keby som mohol, túto možnosť by som určite každý rok využil. Tatino, ktorý robil 8 rokov osobného asistenta na plný úväzok, poukazuje svoje 2% pravidelne Organizácii muskulárnych dystrofikov v SR na podporu činnosti Agentúry osobnej asistencie v Bratislave.

Pracoval si ako osobný asistent, ako študent si pomáhal ľuďom so zdravotným postihnutím. Čo Ti dala táto skúsenosť ako človeku, aj ako budúcemu lekárovi?

Ako osobný asistent som pracoval počas celého štúdia medicíny, teda šesť rokov. Vďaka tomu som mohol spoznať množstvo úžasných ľudí, ktorí obohatili môj život, či dokonca zmenili jeho smerovanie. Asistenciu som nevnímal ako prácu, ale skôr ako možnosť trochu “vypnúť” popri náročnému štúdiu. V tomto zmysle to bola pre mňa v podstate istá forma psychohygieny. Naučil som sa viac si ceniť hodnotu svojho zdravia, začal som uvažovať nad tým, aký je pojem “zdravotný problém” relatívny. Osobná asistencia mi ako budúcemu lekárovi rozšírila pohľad na človeka so zdravotným postihnutím. Už som ho nevnímal len ako pacienta, ale videl a pochopil som aj jeho obmedzenia v bežnom živote. A čisto odborne vzaté, mohol som konfrontovať svoje teoretické znalosti o neuromuskulárnych ochoreniach s praxou, urobiť si reálnejší obraz o svojich budúcich pacientoch.

Ako vnímaš osobnú asistenciu z tej druhej strany ako jej vykonávateľ. Je niečo, čo by sa malo zmeniť? Čo by pomohlo asistentom aj užívateľom?

Osobnú asistenciu považujem za skvelý koncept, na ktorý môže byť Slovensko hrdé. Určite by sa mal ďalej rozvíjať. V rámci nedávnych zmien veľmi pozitívne vnímam napríklad minuloročné citeľné zvýšenie hodinovej odmeny osobným asistentom. Je to taká malá výhra, z ktorej majú prospech nielen asistenti, ale nepriamo aj užívatelia. Čo by pomohlo asistentom aj užívateľom, je viac medializácie. O osobnej asistencii vie pomerne málo ľudí a asistentov je stále nedostatok.

Aký si bol v detstve, hrával si sa na doktora? Kedy v tebe tak definitívne dozrelo rozhodnutie byť lekárom, ísť si za tým a študovať medicínu?

Odmalička som bol veľmi zvedavý, intenzívne som sa zaujímal o okolitý svet. So starším bratom a jeho rovesníkmi som chodil na “prieskumy” nášho sídliska, stavali sme drevené bunkre a domy na stromoch… Neskôr počas základnej školy som bol skôr introvert, veľa som čítal. Taktiež sa u mňa striedali záujmy – chodil som napr. na spoločenské tance, skauting, dokonca aj na športovú streľbu zo vzduchovky. Nemal som vyhranený záujem, zaujímalo ma takmer všetko. Ku koncu základnej školy sa u mňa však vykryštalizoval záujem o prírodné vedy, najmä o biológiu a chémiu. Rozhodnutie ísť študovať medicínu som učinil na gymnáziu, vtedy som mal asi 16 rokov.

Je to ťažké povolanie. Prečo si sa stal lekárom?

Keď som ako čerstvý gymnazista rozmýšľal, čo budem študovať po škole, zvažoval som štúdium na Prírodovedeckej a Lekárskej fakulte UK. Nakoniec som bol prijatý na obidve fakulty a musel som sa rozhodnúť. Urobil som to tak, že som si sadol za stôl a písal si na papier racionálne dôvody pre a proti tomu-ktorému štúdiu. Vnútorne som bol však už dlhšiu presvedčený pre lekárske povolanie. Rozhodujúcim faktorom bol humánny aspekt medicíny, predstava, že budem ako lekár pracovať s ľuďmi a zlepšovať im kvalitu života.

Ako hodnotíš štúdium na univerzite v Bratislave? Môžeš porovnávať napríklad so zahraničnými vysokými školami? Čo by sa mohlo a malo zmeniť na medicíne?

Ako jeden z najväčších rozdielov v porovnaní so zahraničím vnímam pomer vyučovanej teórie a praxe, a tiež kvalitu praktických stáží v nemocniciach. Počas štúdia som si musel vštepiť obrovské množstvo teoretických poznatkov. K vyhodnoteniu EKG záznamu, príp. k odberu krvi pacientovi som sa naproti tomu dostal za celé štúdium len párkrát. Nemeckí medici sa posledné dva semestre štúdia zameriavajú cielene práve na tieto praktické zručnosti. Vo Francúzsku je bežné, že sa jeden lekár počas praktickej výučby venuje dvom medikom. Na našej fakulte bol tento pomer bežne 1:10, niekedy aj 1:20. Bohužiaľ sa tiež neraz stalo, že pre zaneprázdnenosť lekára som musel so spolužiakmi niekedy aj dve hodiny čakať, príp. stáž úplne odpadla. Je smutné, že lekári nemajú na výučbu medikov čas. Výsledkom je, že čerstvo vyštudovaný slovenský lekár má síce kvalitné teoretické znalosti, ale nedostatok praktických skúseností. Vnímam to jednak ako systémový problém, jednak ako neférový postoj voči študentom. A to sa musí zmeniť. 

Čo Ťa viedlo k odchodu zo Slovenska a zamestnaní sa v Nemecku? Ako dlho tam pracuješ?

Ako študent som sa isté obdobie intenzívne zaujímal o politicko-spoločenské dianie na Slovensku. Z presvedčenia som spolu s hŕstkou občianskych aktivistov zbieral podpisy pod petíciu, ktorej hlavným cieľom bolo zavedenie protikorupčných opatrení a sfunkčnenie referenda. Žiaľ, mnoho ľudí nás podozrievalo, že sme platení od politických strán, niektorí okoloidúci nám dokonca nadávali. Ďalší, najmä starší ľudia, sa pri nás zastavovali a vyrozprávali nám svoje celoživotné krivdy. Veľa podpisujúcich zároveň konštatovalo, že “aj tak sa nič nezmení”. Bol som šokovaný z tej miery frustrácie a rezignácie. Žiaľ, tento negatívny zážitok nebol jediným, ktorý prispel k môjmu rozhodnutiu odísť zo Slovenska. Ďalším impulzom bola moja vnútorná potreba permanentného profesijného a osobného rastu. Obával som sa, že na Slovensku na to nebudem mať vytvorené podmienky. V Nemecku pracujem od januára 2018.

Špecializáciu si si sám vybral, či sa Ti nejako pritrafila do života?

Psychiatriu som si sám vybral. Nebolo to prekvapujúce rozhodnutie, vzhľadom na moju fascináciu neurovedami. Na vysokej škole som mal dlho dilemu, či ísť ďalej študovať neurovedy v postgraduálnom štúdiu alebo pokračovať klasickou cestou – vybrať si svoju špecializáciu na niektorom oddelení v nemocnici. V tom druhom prípade to bolo v podstate vždy rozhodovanie sa medzi neurológiou a psychiatriou.

Psychiatria je stále disciplína opradená strachom a tajomnom, čo sa deje za stenami oddelení. Aká je realita?

Psychiatria sa za posledné desaťročia radikálne zmenila. Pacienti liečení na psychiatrii majú rovnaké práva ako všetci ostatní, vrátane práva napr. odmietnuť liečbu. V tomto duchu sa k nim zo strany personálu aj pristupuje. Obmedziť ich slobodu, napr. izolovaním v izbe alebo fixovaním o posteľ môžeme len v prípade, keď pacient reálne ohrozuje ostatných, príp. seba samého. Samozrejmosťou je, že tento postup musí byť patrične odôvodnený a zdokumentovaný, zdravotný stav takého pacienta je personálom pravidelne kontrolovaný. Do 24 hodín potom spravidla nasleduje obhliadka sudcom, ktorý posúdi oprávnenosť tohoto zákroku z právneho hľadiska.

Ísť k psychiatrovi je na Slovensku prejav zlyhania, až hanba. Ako je tomu v Nemecku? Cítiš rozdiel?

Predsudky a strach pred psychickými ochoreniami sú v Nemecku síce menej výrazné ako na Slovensku, ale cítiť ich tiež. Za najdôležitejšie v boji proti nim považujem jednak šírenie osvety, jednak ochotu ľudí prijať a akceptovať tieto informácie. V oboch aspektoch je na tom Nemecko lepšie. Napríklad v Norimbergu bývajú počas roka rôzne na psychické ochorenia zamerané akcie s rozdávaním informačných materiálov, prednášky, premietanie filmov. Napriek tomu sa mi viackrát stalo, že sa pacient bál o poškodenie svojej povesti, či o stratu pracovného miesta. Keď som raz pacientovi dával potvrdenie o hospitalizácii, prosil ma, nech mu ho vystavím ešte raz, bez loga našej kliniky.

Počas štúdia sa u Teba prejavilo nadšenie pre neurovedy, neurológiu a neuromuskulárne ochorenia. V čom sa Ti zdali pútavé? Prečo si nakoniec pri neurológii nezostal?

Odjakživa som rozmýšľal o tom, ako ľudský mozog funguje a ako tento úžasný orgán riadi všetky procesy v tele. Myšlienka, aspoň z malej časti porozumieť tomu, ako to celé funguje, mi prišla fascinujúca. Ako som už spomínal, odmalička som bol veľmi zvedavý. Nervový systém človeka, a predovšetkým mozog, vnucujú ešte mnoho nezodpovedaných otázok. Práve tento nádych neznáma, spolu s chuťou objavovať, ma k neurovedám tak priťahuje. Počas štúdia medicíny som najprv zvažoval doktorandské štúdium v odbore Neurovedy, neskôr som sa však rozhodol pre neurológiu. Veľkú úlohu v tom zohral aj fakt, že som počas štúdia pracoval ako osobný asistent a tieto praktické skúsenosti som chcel využiť vo svojej lekárskej praxi. Po vyštudovaní medicíny som naozaj začal pracovať na neurologickom oddelení jednej kliniky pri Stuttgarte. Prax sa však značne rozchádzala s mojimi predstavami, preto som dal nakoniec výpoveď a zmenil zameranie. S neurológiou som sa však nikdy nerozlúčil, v tomto odbore sa teoreticky vzdelávam naďalej. Okrem toho, psychiatria a neurológia sú si navzájom veľmi príbuzné, o čom svedčí aj fakt, že v rámci ďalšieho vzdelávania musí psychiater povinne absolvovať rok na neurologickom oddelení. Nevylučujem ani možnosť, že by som sa v budúcnosti špecializoval ako na psychiatriu, tak aj na neurológiu.

Čo by sa muselo stať, aby si sa vrátil pracovať ako lekár na Slovensko? Uvažuješ nad tým?

V prvom rade by sa museli zlepšiť pracovné podmienky v slovenskom zdravotníctve. Je nemysliteľné, aby lekári pracovali v nemocniciach, ktoré sa im rozpadávajú pred očami. Tiež by som si veľmi prial, aby sa občania viac zaujímali o chod svojej krajiny, boli angažovanejší, odhodili za seba svoju rezignovanosť. Slováci majú v sebe skrytý obrovský ľudský potenciál a je veľká škoda, že ho nevyužívajú. O návrate na Slovensko zatiaľ neuvažujem. Momentálne sa sústredím na ďalšie vzdelávanie, mojím najbližším míľnikom je atestačná skúška z psychiatrie o 5 rokov.

Čo by sa malo zmeniť v slovenskom zdravotníctve? Nejaký najvýraznejší rozdiel v systéme v Nemecku a Slovensku?

Slovenské zdravotníctvo potrebuje v prvom rade zvýšiť svoju efektivitu racionálnejším prerozdelením zdrojov a bojom proti korupcii. A až v druhom rade viac finančných prostriedkov. Olej nalievaný do poškodeného stroja bude predsa vytekať stále, až kým sa stroj neopraví. Zmena vyžaduje dlhodobejší racionálny plán, ktorý by siahal aj ďalej, ako do konca jedného, či dvoch volebných období. V nemeckom zdravotníctve vládne silný konkurenčný boj medzi zdravotnými poisťovňami, ktorých pôsobí v Nemecku viac ako stovka. V konečnom dôsledku je to pre pacienta výhodné, keďže sa poisťovne pretekajú v tom, ktorá poskytne lepšie služby. Je to klasický kapitalistický princíp, podobne ako v prípade obchodných reťazcov – vyhrá ten, kto ponúkne zákazníkovi najlepšie služby a dosiahne najvyšší zisk. Zároveň sú však zákonmi stanovené jasné pravidlá, poisťovne preplácajú výkony.

Vnímaš, že by Slovensko, štát, politici mali záujem, robili niečo, aby prilákali naspäť svojich občanov - lekárov zo zahraničia?

Podobné snahy nevnímam, resp. o nich neviem. Skôr som zachytil opatrenia, ktorými sa štát snaží motivovať ešte študujúcich medikov, resp. čerstvo vyštudovaných lekárov. Napr. v roku 2014 bol na Slovensku spustený rezidentský program motivujúci mladých lekárov, aby sa stali všeobecnými lekármi, príp. pediatrami. Ide pritom o jedno zo systémových riešení, ktoré má potenciál zlepšiť situáciu v slovenskom zdravotníctve. Ďalším príkladom môže byť súťaž Medik roka, kde medici medzi sebou súťažia v teoretických aj praktických znalostiach a na víťazov okrem finančných odmien čaká pracovné miesto vo vybranej nemocnici a oddelení.

V zahraničí je v praxi zavedený partnerský vzťah pacient - lekár. Lekár s pacientom možnosti liečby prediskutuje a dáva mu možnosť rozhodnúť sa. Je to určite prístup náročnejší na čas aj energiu. Ale funguje to, aj keď určite nie plošne. Na Slovensku je to výnimka. Ako to vnímaš? Vštepuje sa tento prístup napríklad počas štúdia?

Tento partnerský vzťah je na Západe naozaj pevne etablovaný. Nikdy nezabudnem na zážitok z jednej malej nemocnice v Bavorsku, kde som stážoval. Na zákrokovú sálu bol privezený starší pán s akútnym srdcovým infarktom. Lekár pripravoval inštrumenty a počas toho sa pýtal pacienta, či chce podstúpiť zákrok okamžite alebo byť letecky prepravený do lepšie vybavenej okresnej nemocnice. Pritom mu stručne vysvetlil prínosy aj riziká oboch postupov aj s odhadovanou mierou úspešnosti. Pacient sa nakoniec rozhodol pre zákrok na mieste. Na Slovensku je to podľa mňa dané jednoducho tým, že nie sme zvyknutí pýtať sa, vyjadriť svoj názor, dožadovať sa svojich práv. Nepochybne v tom zohral úlohu aj minulý režim. Počas štúdia medicíny sa tejto problematike nevenuje väčší priestor. Podľa môjho názoru je to tak či tak dané osobnými kvalitami jednotlivca a je na mladej generácii, aby to zmenila.

Ako by sme sa mali starať o svoje duševné zdravie? Ako si máme šetriť nervy? Ako sa o  svoje stará lekár-psychiater?

V dnešnej uponáhľanej a informáciami presýtenej dobe je veľmi dôležité dopriať telu a mozgu dostatok času na regeneráciu. Úplným základom je dostatočne dlhý spánok a zdravá kvalitná strava. Ďalej je veľmi dôležitá pravidelná psychohygiena, ktorá môže mať rôzne formy – meditáciu, pobyt v prírode, počúvanie obľúbenej hudby... Práca lekára-psychiatra je v tom náročná, že na jednej strane musí byť empatický, na druhej strane sa musí vedieť emocionálne dištancovať. Tento emocionálny odstup je potrebný najmä pri styku s pacientom, ktorý sa nachádza v akútnej fáze ochorenia, napr. v ťažkej depresii, mánii alebo delíriu. Je dôležité vedieť si určiť tieto pomyselné hranice. Tiež platí pravidlo, že čo sa stalo v práci, ostáva v práci.

Čo na Nemcoch oceňuješ? Naopak, čo Ti chýba zo Slovenska?

Oceňujem predovšetkým ich zmysel pre poriadok, presnosť a pracovitosť. Aj vďaka tomu môže všetkých 16 spolkových krajín Nemecka fungovať ako jeden celok. Fascinuje ma, ako Nemci vybudovali po druhej svetovej vojne z porazenej a rozbombardovanej krajiny jeden z ekonomicky najsilnejších štátov Európy. Chýba mi tu však naša slovenská otvorenosť, bezprostrednosť a spontánnosť. Nemci hovoria iba zriedkavo nahlas o svojich pocitoch alebo čo si úprimne myslia. Vtip o blondínke či o Škótoch na verejnosti nikdy z úst Nemca nezaznie, to by bolo politicky nekorektné. Až príliš tu cítiť zviazanosť s pravidlami a zásadami, čo potom celkom pochopiteľne vedie k označeniam ako „chladní Nemci“.

Nehovorí sa o tom nahlas, ale niektorí naši členovia na vozíku majú nepríjemné skúsenosti s lekármi. Odmietajú ich do starostlivosti, imobilní pacienti sa mnohokrát cítia postojom lekárov ako menejcenní, že hodnota ich života je v dôsledku postihnutia nižšia. Stretol si sa s tým? Čím to môže byť spôsobené?

Osobne som sa s tým nestretol, ale tuším, kde by mohla byť príčina. Myslím si, že ide o frustráciu lekárov z toho, že nevedia svojmu pacientovi patrične pomôcť. Keď príde do ordinácie pacient s vysokým krvným tlakom, nastaví sa adekvátna liečba, a tlak krvi sa normalizuje. V prípade imobilného človeka lekár takúto možnosť nemá, jeho terapeutické možnosti sú obmedzené a málo efektívne. Uvedomuje si svoju bezmocnosť a tieto negatívne pocity sa potom viac-menej nevedome odzrkadľujú v jeho postoji a správaní sa voči takému pacientovi. Samozrejme, to lekárov vôbec neospravedlňuje, považujem to za značne neprofesionálne.

Ďakujem za rozhovor.
Mária Duračinská