Do kaviarne vletel s telefónom na uchu a bez okolkov si prisadol k najbližšiemu stolu. K nesprávnemu. Obrátil to na žart, bavilo sa celé osadenstvo. František Košarišťan. Fero Joke. Komik. Učiteľ. Osobný asistent. Asistencia je téma, o ktorej sme sa rozprávali.

Zdroj: Instagram Fero Joke

Stretnúť sa s inými asistentmi je pre mňa, tiež asistentku, mix niečoho blízkeho a súčasne neznámeho. Ako keď sa ocitnete v byte, ktorý má rovnaký pôdorys ako ten váš, no priestor je to úplne nový. Na takej návšteve sa často dá všeličo naučiť. Aj preto ma zaujímali Ferove pohľady, skúsenosti a dojmy u neho “doma.”

Najskôr dobrovoľník

Sníval o medicíne, no na školu sa viackrát nedostal. Pracoval v nemocnici, kde spoznal ľudí s Downovým syndrómom a skúsenosť s nimi ho priviedla k štúdiu špeciálnej pedagogiky. Štvrtý rok robí osobnú asistenciu, pracuje v Domove sociálnych služieb a podporovanom bývaní. Bol asistentom dvoch klientov, v súčasnosti spolupracuje s jednou klientkou, pretože ho zamestnáva množstvo ďalších aktivít.

Vždy sondujem, či si kolegyne a kolegovia pamätajú svoj prvý asistenčný deň. Fero to má takto: k asistencii sa dostal cez dobrovoľníctvo, s ktorým začal v osemnástich rokoch, a keďže asistoval pri rovnakých činnostiach, oficiálne prvú asistenciu si nevybavuje. Zato si dobre pamätá premiérovú dobrovoľnícku aktivitu: “Plávanie s klientmi. Sám som dlhoročný plavec, takže som ich mohol učiť plávať. Bolo to super, pretože zmenili prostredie a športovali.”

“Keď prídem za klientmi nervózny, tak to vycítia. Akonáhle prídem a prinesiem pohodu, lásku, pokoj, a, samozrejme, Ťapku, je to niečo úplne iné.”

A oni poznajú mňa

Pýtam sa Fera, aký by mal byť človek, ktorý asistuje ľuďom s Downovým syndrómom.

“Asertívny. Chápavý. Pripravený na neočakávané situácie, ktoré môžu vzniknúť,“ menuje v neviditeľných odrážkach a k tej poslednej dodáva, že nikdy sa mu nestalo nič, čo by ohrozovalo jeho alebo užívateľov asistencie.

Prečo práve asertivita? “Napríklad preto, že klient, tak ako hocikto iný, nemusí byť práve dobre naladený. Konkrétne pri ľuďoch s Downovým syndrómom platí, že ak majú zlý deň, prežívajú ho naozaj zle a ak majú dobrý deň, tešia sa veľmi intenzívne. Čiže ak majú zlý deň a pošlú asistenta preč, v skutočnosti to tak nemyslia. Človek si k nim jednoducho musí nájsť cestu,” vysvetľuje.

Užívateľka, pre ktorú pracujem ja, má nervovosvalové ochorenie. Keď asistujem, nahrádzam jej chýbajúcu fyzickú silu. O tom, čo a ako budeme robiť, rozhoduje ona. Fero má inú skúsenosť. V zásade platí, že od personálu Domova sociálnych služieb dostane informáciu, pri akých činnostiach im má asistovať.

“Viacmenej však aj ja sám vidím, že klient sa potrebuje napríklad umyť. Alebo že ak zajtra ideme na výlet, tak musíme nakúpiť potraviny,” približuje bežnú prax. “Po tých rokoch už presne viem, čo klientky a klienti chcú. A oni poznajú mňa. Keď sa ponáhľam zo stretnutia na stretnutie a prídem za nimi nervózny, tak to vycítia. Akonáhle prídem a prinesiem pohodu, lásku, pokoj, a, samozrejme, Ťapku, s ktorou vždy chodím na asistenciu, je to niečo úplne iné.”

Ťapka, ak niekto nevie, je Ferov psík. Spoluúčinkujúca z jeho internetových scénok, veľká hviezda. Na rozhovor sa nedoťapkala, škoda.

Skrátka idyla

Pýtam sa Fera, či počas rokov asistovania zažil niečo výnimočné. Zábavné / smutné / nepríjemné / inak pamätné. Odpovie, že najcitlivejšie a najkrajšie momenty boli tie, keď svoje klientky a klientov pozval k sebe na návštevu. Sú to dospelí ľudia, zodpovední sami za seba, takže takéto výlety sú možné.

“Mali sme takú rodinnú atmosféru: oni mi pomohli, napríklad škrabať zemiaky alebo urobiť niečo v záhrade, ja som zatiaľ varil. Potom prišla suseda, pokecala s nami…skrátka idyla.”

Chcela by som sprostredkovať výraz tváre, s ktorým Fero vykresľuje tieto situácie. Ťažko pomenovať už len tú emóciu. Niečo medzi radosťou, šťastím a láskou, ale nie úplne, je  v tom  ešte niečo ďalšie, v nezriedenom stave a bez pátosu, ktorý lezie z tohto krívajúceho opisu. Takže mám len tip, ako sa priblížiť k tomu pocitu: zažiť niečo podobne intenzívne.

“Ja asi deti mať nebudem, keďže som homosexuál. No nie je nad to ráno sa zobudiť a mať komu spraviť raňajky. A ten človek si to váži, poďakuje sa a dáva mi tým radosť.”

“Keď viem, že jednej klientke som pomohol osprchovať sa, s druhým klientom som bol na nákupe, alebo sme boli spolu na výlete, oni sú šťastní a s úsmevom ma vyprevádzajú, som na seba hrdý.”

Rád sa pochválim, že robím asistenciu

Bavíme sa aj o tom, ako ľudia reagujú, keď zistia, že Fero sa venuje asistencii. Ja sa často stretávam s ódami o obetavosti a hrdinstve, a tie sú podľa mňa prehnané. Asistenciu pokladám za dôležitú prácu, no nejde o samaritánstvo. Taký obraz vzniká z chybných predstáv verejnosti, za ktorými je nedostatačná informovanosť. Fero nesúhlasí.

“Toto nie je zamestnanie, ale povolanie a my asistenti by sme sa za to, že pomáhame druhým, mali mať radi. Ja som to dlho nevedel, ale teraz sa učím to prijímať a tešiť sa z toho. A mám sa radšej, keď robím túto prácu. Keď zatváram dvere v podporovanom bývaní a viem, že jednej klientke som pomohol osprchovať sa, s ďalším klientom som bol na nákupe, alebo sme boli spolu na výlete, oni sú šťastní a s úsmevom ma vyprevádzajú, som na seba hrdý. Predtým som to nevedel, vždy som odchádzal v pochmúrnej nálade. Dnes sa rád pochválim, že robím asistenciu.”

Obdivujem, ako vecne, bez vystatovania a s vážnosťou vyhlási niečo také. Nemám čo namietnuť, možno len dodať. Užívateľom asistencie podľa mňa nepomáhajú len asistenti, oni si pomáhajú aj sami, už len tým, že sa pre asistenciu rozhodli. Tí, ktorí môžu, si hľadajú asistentov, zabezpečujú logistiku služieb, manažujú odmeňovanie a ďalšiu administratívu. A to je tiež práca. O tom viac inokedy.

O hypotéke môžeš iba snívať

Aby bol svet pekne v rovnováhe, prešli sme aj na tienisté stránky asistencie.

“Nepáči sa mi, ako sú asistentky a asistenti odmeňovaní, a to aj po navýšení hodinovej odmeny. Mne je to v zásade jedno, pretože si viem zarobiť v televízii a v reklame tak, aby som vyžil a bolo mi fajn. Lenže poznám mnohých asistentov, ktorí pracujú na plný úväzok pre viacerých ľudí, robia to perfektne, klienti sú s nimi spokojní, no oni si nemôžu zobrať hypotéku. Ak by aj ostala súčasná hodinová sadzba, bolo by dobré, keby asistenti mali sociálne zabezpečenie, to znamená, aby im štát platil všetky odvody,” hovorí Fero.

Poznámka: od 1. 7. 2019 sa hodinová odmena za vykonávanie osobnej asistencie zvýšila z 3,82€ na 4,18€. Štát za asistentov/tky hradí zdravotné poistenie. Dôchodkové poistenie uhrádza v prípade, že asistent/ka odpracuje mesačne minimálne 140 hodín.

"Akonáhle rozmýšľaš nad tým, ako ľuďom pomôcť, aby sa cítili lepšie a čo pre to urobiť, na ľútosť prirodzene zabudneš.”

A čo s tým časom?

Odhliadnuc od financií, je na asistencii niečo iné, čo pre Fera predstavuje negatívum? Odpovedá, že jediný problém má s časom, ktorý musí (a chce) obetovať, aby mohol asistovať: “Teraz mám toho naozaj veľa - nakrúcania, akcie, kampane, kvôli ktorým musím vycestovať a tak.”

Potvrdzujem, nájsť v jeho diári voľné miesto bola kratšia verzia Nekonečného príbehu. Na rozhovor sa ponáhľal rovno z detskej onkológie (“S chalanmi sme srandovali a podpichovali sa.”), vzápätí ho čakalo ďalšie stretnutie.

“Ak aj v poslednom období mám nejaký čas, bývam rád sám. Vždy som vyhľadával spoločnosť, no momentálne som rád, keď som sám se sebou. Neviem, možno je to preto, že robím humor profesionálne,” rozmýšľa nahlas.

Fero, na druhej strane, tvrdí, že keď sa chce, dá sa zvádnuť aj ten čas. Zároveň, kým sme sa bavili, nebol hlavou inde, ani sa nesnažil mať rozhovor rýchlo za sebou.

K tomu ešte jedno zistenie: aj pri takej divokej zaneprázdnenosti si človek vie nájsť čas na dobrovoľníctvo. Rešpekt. 

Insta asistent

A čo Ferovo publikum na sociálnych sieťach, zvyknuté na jeho skeče a paródie? Ako fanúšikovská základňa reaguje na jeho asistenčné aktivity?

“Veľmi dobre. Sú na mňa hrdí a majú ma za to možno radšej, ak to takto môžem povedať. Ja som túto prácu nikdy nechcel dávať na Instagram, ale raz sa stalo, že jedna taká fotka 'ušla' do Instastory a mala veľmi pozitívne ohlasy. Ľudí to trochu pozastaví a začnú nad tým rozmýšľať. Snažím sa robiť osvetu, nie ukazovať sa, že aha, teraz som s človekom s mentálnym postihnutím. Chcem ukázať, že s týmito ľuďmi je zábava, zažívame spolu skvelé momenty, s ktorými sa rád podelím so svojím publikom.”

Nebáť sa

Na záver má Fero odkaz pre tých, ktorých možno asistencia láka, no odrádzajú ich rôzne neistoty a pochybnosti.

“Nikde nie je napísané, že musíte začať hneď na plný úväzok. Prečo to neskúsiť postupne, s človekom, ktorý vás zaučí? Ak to náhodou nepôjde s prvým, môže to ísť s ďalším. Ani to, že asistent a klient si hneď sadnú, nie je pravidlo. Netreba mať strach. Ja som si najprv myslel, že sa o klientov budem báť, alebo mi ich bude ľúto. Vôbec nie. Akonáhle rozmýšľaš nad tým, ako im pomôcť, aby sa cítili lepšie a čo pre to urobiť, na ľútosť prirodzene zabudneš.”

Ďakujem, Fero, za tvoj čas. A za to, že mám doma o čom rozmýšľať.