Ak ste medzi marcom a májom kontaktovali Agentúru osobnej asistencie, žilinskú či bratislavskú, dostali ste radu a pomoc, ako keby sa nič nedialo, ako keby celý svet nebol naruby.

Nemohli ste prísť osobne. To bol jediný rozdiel oproti obdobiu pred pandémiou. Inak agentúrne tímy ďalej poskytovali svoje služby. Zo svojich kuchýň a balkónov, popri dezinfekcii domácností, úlohách so školopovinnými deťmi a adaptácii na meniace sa okolnosti. Bolo to nové a rýchle. Ako veľmi, prezradili Ľuboslava Figurová z pobočky v Žiline a Lucia Mrkvicová s Jozefom Blažekom zastupujúci bratislavskú sekciu.

Veľké karanténne sťahovanie

Pracovať z domu, to sa v Organizácii muskulárnych dystrofikov, ktorá obidve agentúry zastrešuje, ľahko povie. Kolektív je zvyknutý na každodennú blízkosť, spoluprácu, veľké debaty za veľkým stolom. Tie sa od polovice marca začali odohrávať v online forme. Keď osadenstvo prekonalo úvodné technické neplechy, prišlo na chuť aj tejto novinke.

Jedno sťahovanie však prebehlo aj doslovne. Kým mnohí ľudia prichádzali o prácu, žilinská pobočka pribrala do tímu novú sociálnu pracovníčku, čo umožnila finančná podpora od mesta. S posilou prišla aj potreba nových priestorov, a tak kolektív popri všetkých povinnostiach zariaďoval a zaškoľoval.

Aprílová situácia už umožnila pozvoľný a koordinovaný návrat do kancelárií. S tým súvisela aj renesancia rituálov a (pred tým) bežných samozrejmostí. „Písať na klasickej klávesnici, to je normálne pôžitok,” priznáva Lucia Mrkvicová po niekoľkých týždňoch domáceho úradovania na smartfóne. Do práce sa vrátili aj pracovná asistentka a asistent, na pomoc ktorých sa v agentúre spoliehajú.

Korokancelársky život. Foto: Agentúra osobnej asistencie Žilina

Čo zmenili zmeny

Dynamiku zmien najlepšie odrážalo kvantum noviniek na domovských sociálnych sieťach a internetových stránkach: na omdvsr.sk pribudla samostatná sekcia venovanú koronavírusu, osobnaasistencia.sk zverejnila v tejto fáze rekordný počet textov. Agentúry sa snažili svojich klientov a klientky odbremeniť aj fyzicky – zabezpečovali im napríklad doručenie písomností na úrady, sprostredkovali nákupy či distribúciu ochranných pomôcok. Do toho treba prirátať konzultácie daňových priznaní, ktorých podávanie sa niekoľkokrát posunulo.

Oba tímy sa prioritne sústredili na novinky, ktoré v osobnej asistencii priniesla pandémia. „Mnohí užívatelia a užívateľky sa stiahli do súkromia a obmedzili svoje aktivity,” vysvetľuje Jozef Blažek.  „Niektorí z nich museli zmeniť doteraz zaužívaný spôsob vykonávania, resp. užívania asistencie. Väčšiu časť pomoci prebrala rodina, prípadne výkon asistencie bol pozmenený v počte osobných asistentov – pracoval ich menší počet, alebo na menej hodín a na iné úkony,” dopĺňa Ľuboslava Figurová. Takto sa v praxi prejavili nové – dočasné – pravidlá (počas trvania mimoriadneho stavu, alebo najdlhšie do konca júna), podľa ktorých môže blízka rodina počas pandémie asistovať príbuzným pri všetkých úkonoch a desať hodín denne. Mimo krízy sú to len niektoré, zákonom presne určené, úkony a najviac štyri hodiny denne.

Môže mi brat pomáhať desať hodín denne, keď mám priznaných hodín päť? Zmluvu s rodinným príslušníkom treba upraviť dodatkom, lenže na akom tlačive ho predložiť? Akceptuje úrad dokumenty v elektronickej forme? Toľko letmý pohľad do zoznamu najčastejších otázok smerujúcich na agentúry.

Aj v tomto období sa hlásili ľudia so záujmom o vykonávanie asistencie. „Snažili sme sa ich cielene umiestňovať. Užívatelia a užívateľky by ich pomoc prijali, avšak až po pandémii. Dovtedy uprednostňovali pomoc od rodiny,“ hovorí Jozef Blažek. V niektorých prípadoch boli predsa len úspešní. Tešili sa hlavne vtedy, keď sprostredkovali asistentku klientke, ktorá mala dlhotrvajúci problém zabezpečiť si asistenciu.

Vo všeobecnosti však v týchto mesiacoch platilo, že ponuka na strane asistujúcich prevyšovala dopyt záujemcov a záujemkýň o pomoc. Ešte koncom februára by túto bilanciu v agentúrach označili za úsmevnú fikciu, keďže v pred-pandemickej ére platil presný opak.

Na agentúru sa obracali aj asistentky a asistentky, ktorí po prijatýých zmenách vykonávali menej asistenčných hodín, čo sa odrazilo na ich finančnej odmene, v mnohých prípadoch zásadne. Takéto príbehy sa ľuďom v oboch tímoch nepočúvali ľahko. Preto asistujúcich systematicky informovali o možnostiach náhrady príjmu, inštruovali ich, ako postupovať pri vypĺňaní žiadostí o štátne príspevky a hlavne – snažili sa im byť oporou.

V obývačke u novej asistentky

Aj vstupný pohovor s potenciálnymi asistentmi a asistentkami sa v bratislavskej agentúre transformoval do online podoby. Lucia Mrkvicová, ktorá sa podujala na tento experiment, to hodnotí ako fajn posun.

Uchádzačovi či uchádzačke vždy vopred poslala niekoľko dokumentov na preštudovanie a vyplnenie. Keď sa zakrátko s daným človekom spojila, snažila sa nájsť nejakú spoločnú tému či záujem, ktorý ich prepojil a zmenšil vzdialenosť medzi nimi. „Boli to také iné situácie, lebo som sa nachádzala u nich doma, videla som, ako majú zariadený interiér, prípadne čomu sa venujú, ak tam boli obrazy, fotky, či ocenenia. Občas sme riešili šantiace deti v domácnosti alebo ocina, ktorý sa prišiel spýtať svojej dcéry, či bude obedovať,” opisuje Lucia zákulisné scény.

Spomína slečnu, ktorá si vopred skrz-naskrz preklikala asistenčnú internetovú stránku a ohúrila ju poznatkami o asistencii. Ak Luciu niečo zaskočilo, bola to časová náročnosť takto realizovaného rozhovoru a následná únava. Poznamenáva, že počas osobných pohovorov sa s adeptom/kou na asistovanie rozprávajú aj jej kolegovia a kolegyne. Spoločne tak môžu nájsť čo najviac kompatibilné užívateľsko–asistenčné dvojice.

Obojstranný pohovor z domu. Vojde alebo nevojde niekto do záberu? Foto: Lucia Mrkvicová

Komunitné zlepšováky

Komunita okolo žilinskej agentúry má bežne kalendár plný voľnočasových aktivít. Boccia, výlety, kultúra. V máji plánovali zorganizovať Deň otvorených dverí s podtitulom  „Nezávislý život – radosti a úskalia”. Keďže ich klientela patrí medzi rizikovú skupinu, veľkú akciu presunuli na neurčito a včas oznámia nový termín.

To, že sa počas uplynulého obdobia vôbec nestretli, si dokázali vynahradiť: „Veľmi sa mi páči ľudskosť, ktorá zarezonovala v rámci našej komunity,” vysvetľuje Ľubka Figurová.  „Na začiatku, keď neboli k dispozícii žiadne ochranné pomôcky, asistenti a asistentky so svojimi rodinami začali šiť rúška vo väčšom počte a navzájom si ich sprostredkovali, napríklad poštou. Naši klienti teraz majú dosť rúšok, bežných, ale i originálnych, veselých, s nápaditým motívom, dizajnom, úchytom, všakovakými zlepšovákmi a vychytávkami,” hovorí Ľubka.

Ľubka, Lucia a Jožko za obe agentúry pozdravujú, všetkým želajú zdravie a optimizmus. Ak potrebujete radu, či informáciu, nech sa páči, ozvite sa im. A ešte odkazujú, že do skorého videnia.